Profilový obrázek

Jack PorterOffline

  • Civil
  • 421

    XP

  • 0

    Questů

  • 249

    Návštěv

  • Profilový obrázek Jack Porter

    Jack Porter

    před 1 měsícem, 1 týdnem

    31.5.2020

    Celú noc som nespal. Bol som navlečený v plnej zbroji. Kričali po mne. Hádzali po mne veci. Niektorí odvážlivci ma aj napadli. Áno, policajná brutalita je realita v tejto krajine. Častokrát sa nestotožňujem s činmi mojich kolegov. Som zástancom toho, aby sa konflikty riešili pokojne a bez zbytočného násilia. Keď ale proti mne ide niekto s roxorovou tyčou tak k brutalite prechádzam aj ja. Bola to skutočne dlhá noc. S príchodom na stanicu som zo seba zhodil všetko to ochranné oblečenie. Len to mi trvalo asi pól hodinu. Hlavou mi iba prebehne myšlienka, ako by sa Jasonovi páčilo rozopínať všetky tie popruhy a dávať dole všetky chrániče a púzdra?
    “Ty sa škeríš?”
    “Nie.” Odpoviem kolegovi a svoje kútiky úst zrovnám do rovnej linky a dodatočne sa naňho ešte zamračím. Jeho úškrn to ale nezmaže. Všetka energia, ktorú som počas pár dní voľna získal je preč. Cítim sa ešte vyčerpanejšie než pred tým. Zoberiem si od kolegyne kávu a kopnem ju do seba. Skoro ju ale obrátim späť do kelímka. Iba silou vôle sa donútim prehltnúť čiernu kávu bez cukru.
    “Neksichti sa tak. Nech ti tie sladké sračky nosí ten chutný blondiak.” To ich ešte Jack Heller s koláčom neprešiel?
    “Čo si? Teraz za ním chodí taký sexy poloboh v drahom obleku.” Ozve sa pre zmenu kolegyňa z recepcie. Je najvyšší čas sa zdekovať. S plánom ísť domov sa vydám nenápadne cez halu. Ale spoza posledného rohu sa vynorí veliteľ. Karma ma za niečo trestá?
    “Predpokladám, že idete na miesto činu. Predsa len máte dosť prípadov a málo výsledkov!” Chcem sprchu a posteľ.
    “So všetkou úctou, pane ale…”
    “Vaše ALE má nezaujíma! Do práce!” Predchádzajúceho veliteľa som mal radšej. Takto mi neostáva nič iné ako si zobrať ďalšiu hnusnú kávu a ísť sa venovať vraždám. Nech už sú to civilské alebo nadprirodzené… riešiť ich musím.

    1.6.2020

    Chaos. Znova rovnaká noc len s tým, že keď som sa s niekym bil tak som cítil aj modriny zo včera. Pojem spánok sa na polícii nenosí. Takže som siahol po riešení, ktorého som sa už nikdy nechcel dotknúť. Darina tinktura. Tentokrát sa ale krotím a neovoniavam ju každých dvadsať minút. Nikto ma za to nemôže peskovať. Cez deň riešiť vraždy a v noci rozháňať rabujúci dav? Nie som stroj. Cítim ako ma bolí nos a oči. Len neviem či je to z toho slzného plynu, ktorého som sa nadýchal alebo z tej tinktúri.
    “Podaj mi ešte vodu.” Poviem Ramirezovi. Za chvíľu mám v ruke flašku. Otvorím ju a polejem si vodou tvár. Zas. Neviem či to robím, aby som sa prebral alebo aby som sa zbavil toho vtieravého štípania v očiach.
    “Moore na teba kričal, aby si z tadiaľ vypadol.” Napijem sa vody a vypláchnem si ňou ústa. Neznášam slzák. Vlezie to všade.
    “Myslíš, že som ho cez tie sirény a jačajúcich ľudí počul?” Položím mu prozaickú otázku. Jeho zamýšľajúci výraz nevidím, pretože sedím na nejakej lavičke pri menšom parčíku kde je relatívne pokoj a sledujem svoje vojenské boty. Odpľujem si rovno k mojim nohám. Ide na mňa únava a tak odolávam nutkaniu si vytiahnuť malú lahvičku s lektvarom.
    “Vzhľadom k tomu, že tu teraz sedíš a snažíš sa si vypláchnuť oči, usudzujem, že si ho nepočul.” To je mi Sherlock. Ukážem mu palec hore a zbytok vody dopijem. Ramirez ma počastuje smiechom. Možno by som si mal zobrať dovolenku. Dlhú dovolenku.
    “Poďme do práce.” Poviem a s Ramirezovou pomocou sa postavím na nohy. Nasadím si rukavice a potom aj ochrannú prilbu. Slnko ešte ani nevyšlo ale v uliciach je dostatok svetla, predovšetkým z ohnísk, ktoré protestujúci založili. Vrátime sa späť ku kolegom. Za ani nie desať minút už mám čo robiť, aby som spacifikoval obrovského chlapík. Ľuďom skutočne preskočilo.

    Po sprche kde sa sprchovalo dalších desať chlapov som na seba navliekol nejaké oblečenie zo skladových zásob. To tmavomodré tričko s trojštvrťovým rukávom a nohavice v o niečo tmavšom odtieni sú fajn. Dokonca som počul o tom, že mám v tom fakt pekné pozadie, čo jednoznačne pohladilo moje ego. Nevýhoda je, že to smrdí akousi zatuchlou novotou. Lenže možnosť ísť domov sa odkladá na neurčito, pretože na stanici je apokalypsa. Bordel a anarchia sú slabé slová. Ani nemám čas sa zorientovať a už mám v ruke tri zložky. Ani ich nestihnem poriadne prebehnúť a už mi niekto dáva ďalšie dve. Spražím dotyčného tým najchladnejším pohľadom. To tu nie je nikto, kto rieši vraždy? Okrem mňa? Asi nie. Dostanem sa ku stolu a prezriem čo mi tam pribudlo. Pri tej príležitosti si šňupnem aj toho Darinho driáku a už plný energie môžem ísť pracovať.

    “Si v poriadku?” Vyzerám tak? Stojac s opretými rukami o stenu, hľadajúc v nej oporu. Krúti sa mi hlava ako na kolotoči a z nosu mi odkvapkáva krv. Úkosom zazriem na patológa.
    “V naprostom.” Vidím to tak, že Dare tú tinktúru vrátim. Dúfam, že ju už prešlo to s tou návnadou. Zhlboka sa nadýchnem a príjmem od doktora kapesník, aby som si mohol utrieť nos.
    “Keď myslíš. Vypadol si z márnice bledší než tí pacienti, ktorých tam mám. Mal by sis zobrať na pár dní voľno.” Pustím stenu a pomaly sa otočím, aby som sa o ňu mohol oprieť chrbtom. Skontrolujem či mi ešte tečie krv z nosa a keď usúdim, že to nie je až tak zlé, tak si vytiahnem cigarety.
    “Z nejakého dôvodu si všetci myslia, že som workoholik. Mal som nedávno pár dní voľna. A po tomto si asi vezmem nejakú dovolenku.” Odpoviem mu a zapálim si. Lenže keď nad tým uvažujem, tak v podstate aj počas voľna stále pracujem. Zamračím sa nad tým. Možno by som mal na pár dní odísť. Nechcem ale vedieť čo by ma čakalo po návrate.
    “Daj sa radšej dokopy, čo chvíľa tu bude možno rodina obete.” Prikývnem mu a sledujem ako zahasí svoj nedopalok a odíde dnu. Toto nenávidím. Nenávidím keď musím ukázať mŕtve telo rodine. Nenávidím keď im v tak bolestivom momente musím pokladať otázky. Lenže sám neviem či je lepšie zistiť, že niekto Vám blízky zomrel alebo stále žiť v nádeji, že sa vráti. Zahasím svoj ohorok a ako na povel kúsok odomňa zastaví auto. Vystúpi z neho muž a žena, možno v strednom veku. S tými rúškami sa to ťažko odhaduje. Iba podľa ich postoja a uslzených oči odhadujem, že ide o rodičov obete. Utriem si ešte nos pre prípad, že by mi tam ostala nejaká krv a skryjem si kapesník do vrecka. Odlepím sa od steny a prejdem k nim.
    “Pán a paní Kingsleyovi?” Nikdy si nezvyknem na ten strach v ich očiach a zároveň nádej, že to nie je pravda.

    V zasmušilom tichu sedím s patológom v jeho kancelárii pri stole. Na jednej strane sa on ešte prehrabuje vo svojom kung-pao a ja už sa snažím prehrabať zložkami, na ktoré som doteraz nemal čas. Nie len, že som fyzicky unavený ale už aj psychicky. Sledovať rúcajúce sa rodiny. Plač. Krik. Beznádej. Povzdychnem si a odložím papiere o utopencovi. Zoberiem ďalšiu zložku. Nič zvláštne. Žena, zmrzačená a zabitá. Jej byt potom podpálili. Zamračím sa nad menom Elena McCall. Ostanem na tom mene chvíľu stáť. Potom prebehnem k podrobnejším údajom o obeti. A až tu zavriem oči a unavene sa opriem do stoličky. Údaje sedia. Je to ona.
    “Ukážeš mi McCallovú?” Patológ sa pozrie dosť nechápavo.
    “Ktorú?” Že ja naňho idem s menami.
    “Tú čo zhorela vo svojom byte.” Podľa jeho výrazu poznám, že mu došlo koho chcem vidieť.
    “Môžem dojesť?”
    “Nie.” A dvihnem sa zo stoličky. Ešte niekoľko krát ho musím popohnať, aby sa vôbec postavil zo stoličky. Ale už o chvíľu mi otvára chladiaci box kde je vo vreci uložené telo Eleny. Keď ho otvorí tak vidím iba zhorené telo, ktoré niekto ešte zmrzačil. Spomeniem si na ňu aká bola veselá v Pandemoniu. Alebo ako sa na mňa nahá vrhla v krypte. Podstatné na tých spomienkach je, že bola živá. Nakloním sa nad ňu a sledujem to čo z nej ostalo. Cítim akýsi smútok, aj napriek tomu, že som ju nemal práve v láske. Takýto koniec som jej rozhodne nikdy neželal. Kto ju tak doriadil a kto zapálil jej byt?
    “Ako si ju identifikoval?” Podľa toho čo vidím tak na nejaké zubné záznamy alebo podobu môžeme zabudnúť.
    “No… je v podobnom veku ako ona a bola vo svojom byte…” Zamračím sa na patológa a vrhnem pritom naňho skutočne zlý pohľad.
    “To je dosť amatérske. Výsledky krvi? Nejaká bližšia expertíza?”
    “O čo ti ide?”
    “Ide mi to, aby som mal sto percentnú istotu.” A ako mu to vravím tak si beriem rukavice. Rozopnem vreco úplne. Absolútne vôbec to nevyzerá ako Elena. Avšak v takom stave sa to telo nepodobá na nikoho. Spomeniem si ako mala halucinácie. Tvrdila, že ju niekto sleduje. Že ju niekto chce uniesť. Čo ak to nebola tak úplne halucinácia? Počúvam patológa ako mi vysvetľuje jej zranenia. Ako keby išlo o akt pomsty. Kto by jej chcel takto ublížiť? Avšak druhá strana veci… bola vlkolak. Takže ten kto jej ublížil to musel vedieť. Alebo to bola pomsta pre jej strýka? Príliš mnoho otázok a málo odpovedí.
    “Občas ma desí tvoj výraz.” V otázke sa iba pozriem na doktora. “Je na tebe vidno to chladné uvažovanie. A taký pokoj. Je to desivé. Bral si niekde kurzy?” Opýta sa na odľahčenie situácie a zazipsuje obeť. Vlastne… Elenu.
    “Áno, u FBI. Ten kurz sa volal ‘ako vyzerá správny badass policajt keď vyšetruje’” Poviem s kamenným výrazom a vyrovnaným hlasom. Ale popravde sa najviac bavím na tom momente keď patológ chvíľku uvažuje či je to vtip alebo pravda. Dvihnem teda jedno obočie a mierne aj jeden kútik, takže sa predsa len zasmeje. “Potrebujem nejakú normálnu kávu. Chceš aj ty?”
    “Normálnu myslíš niečo z tých tvojich sladkých sračiek? Nie, ďakujem. Och, keď sme pri sladkom… tiež chcem koláč.” A hodí na mna vražedný pohľad. Nechápavo sa zamračím. Dúfam, že reči sa nedostali až sem. “Netvár sa tak. Nabudúce nech ti ten frajer donesie koláč sem. Jasne?” Vyhrážka za koláč?
    “Prečo by mi mal nosiť koláč do márnice?” Navyše, s ním nechodím. Ale načo by som to vyvracal?
    “Pretože ak nie, tak tu budeš ležať na stole a nebude to preto, že sa zľutujem a nechám ťa spať.” Okej, teraz mi hore vystrelia obe obočia. Je to len koláč! Vypadnem radšej rýchlo von. Kúsok od nemocnice je jeden stánok, v ktorom robia výbornú kávu. Cestou pozdravím pár kolegov, ktorí tu majú hliadku. Dôjdem ku stánku a slušne pozdravím slečnu. Zaujato si prezerám ponuku káv.
    “Poprosil by som latté s karamelom.” Pozriem ešte na vitrínku s koláčmi. Tie tiež vyzerajú dobre. Mal by som nejaký zobrať aj patológovi. Predsa len mi dosť pomáha. Popritom si spomeniem, že by som mohol nakúpiť nejaké potraviny a Jasonovi poslať video z YouTube kde sa robí koláč. Mať ho zas v kuchyni. Trochu sa zamyslím a asi sa pritom usmievam. Lenže kopanec do kolena ma efektívne preberie. Bohužiaľ, nie je to dostatočne rýchlo, aby som chytil balanc a nespadol na zem. Zvrtnem sa teda proti útočníkovi a… Lyria?! Úder do rebier nečakám, takže vyheknem a prejde mnou bolesť. Pokúsim sa spod nej dostať ale ako ma chytí za ruku, tak ňou trhne a mne pre zmenu prejde krutá bolesť ramenom. Zatnem zuby k sebe a stále sa pokúšam spod nej dostať. Lenže čo mi je to platné proti víle? Potom sa Lyria rozhodne, že moja hlava a chodník sú dobrá kombinácia a od toho momentu mám všetko v hmle. Skutočne len matne si uvedomujem sirénu. Pach dezinfekcie. Ruch. Tmu. A v tej tme len dlhú sériu nočný mor.

    +8 se toto líbí

Jack Porter

„Ak sa vyhnú dobrí boju, zvíťazia zlí.“

– Hérakleitos

.

.

Přátelé

Profilový obrázek
Profilový obrázek
Profilový obrázek
Profilový obrázek
Profilový obrázek
Profilový obrázek
Profilový obrázek
Profilový obrázek
Profilový obrázek
Profilový obrázek
Profilový obrázek
Profilový obrázek
Profilový obrázek

Média