Profilový obrázek

Jack PorterOffline

  • Civil
  • 421

    XP

  • 0

    Questů

  • 249

    Návštěv

  • Profilový obrázek Jack Porter

    Jack Porter

    před 1 měsícem, 1 týdnem

    5.6.2020

    V dome mojich rodičov bola vždy cítiť škorica. Teplo a škorica. Aj teraz ju cítim. Je tu vždy veľa svetla ale najmä je tu kľud. Ak by to bolo možné, tak by som sa kúpal vo svetle. Predsa len… kde je svetlo, tam nie je tma… nie? Sedím na obyčajnom gauči s kvetovanou textíliou. Pamätám si ako sme sa s otcom snažili tento kus nábytku dostať do domu. Koľko mi bolo? Osemnásť alebo devätnásť? Prejdem rukou po látke. Cítim jej textúru a je mi známa a pritom aj neznáma. Zvláštne.
    “Čo je na konci dúhy?” Otočím sa za tým tenkým hláskom. Heather sedí v kresle, v ruke má plyšového jednorožca a pozerá na mna tými svojími hnedými kukadlami. Zamračím sa. Kde sa stratila tá detskosť, ktorá tam vždy bola. “Ujo Jackie, čo je na konci dúhy?” Hovorí mi to takým trpezlivým tónom. Ako keď vysvetľovala Baxtrovi, že papuče žrať nesmie. Sedela pri ňom hodinu s papučou v ruke. A ten veľký retríver ju počúval s vyplazeným jazykom. Čo je na konci dúhy?
    “Hrniec zlata, myšička. Hrniec zlata.” Poviem jej s úsmevom. Lenže ona sa tvári ako keby bola nespokojná s mojou odpoveďou. Pozrie na plyšového jednorožca, ktorého má v rukách. Skloní sa k nemu tak, že jej jeden culík kučeravých vlasov spadne dopredu. Niečo mu šepká. “Heathie?” Oslovím ju zdrobnelinou jej mena. Prestane šepkať a zablúdi ku mne očami. Pomaly sa usmeje a mne sa z toho nepríjemne rozbúcha srdce. Už tu nie je tak teplo. Pozriem sa na svoje pyžamo čo mám na sebe. Šedé tričko s nejakou rockovou kapelou a čierne tepláky. Názov kapely neviem prečítať. Pozriem sa znova na miesto kde sedí moja neter. Ale už tam nie je. Postavím sa z gauča a prejdem do chodby. Všade je ticho. Aj svetlo ubúda. Iba škorica ostáva rovnako intenzívna. Rovnako upokojujúca. Nazriem do kuchyne. Tam to vyzerá ako keby mama odišla od rozrobeného obeda. Zvláštne. Cítim nepríjemný zvieravý pocit okolo srdca. Idem dozadu k zadným dverám, ktoré vedú na záhradu. Chodba mi príde príliš dlhá. Príliš tmavá. Pripadá mi ako keby som túto časť domu nepoznal. Ako keby som tu bol prvý krát. Počujem tichý šepot ale nerozoznám slová. Ako keď Heather šepkala plyšákovy. Z ničoho nič stojím pred dverami. Otvorím ich a dostanem sa von z domu. Musím si zatieniť ruku pred tým prívalom svetla. Záhrada vždy bola dominanciou mojej matky. Stále je. Vysoké záhony kvetov. Stromy. Košatá vŕba. Uprostred menší bazén, ktorý si otec pracne vydupal. Pomáhal som mu s ním celé mesiace. Pozriem na vysoké kríky levandule. Necítim jej vôňu. Stále okolo seba cítim škoricu ale… už nie je tak príjemná. Už nevzbudzuje vo mne pokoj. Štípe ma z nej nos. Sledujem ako sa stromy a vŕba hýbu vo vetre. Lenže nič z toho nepočujem ani necítim. Miesto toho počujem šepkanie. Všimnem si, že niekto sedí pri bazéne. Pevný chrbát sem tam pretkaný jazvami. Hnedé, strapaté vlasy aké máva po ránu. Príde mi zvláštne, že sedí pri bazéne v červených bermudách. Z nejakého dôvodu sa mi na Jasonovi nepáči červená farba. Sedí tam s nohami vo vode, vytvára v nej vlnky. Prisadnem si k nemu. Stále som v pyžame ale aj tak strčím nohy do vody.
    “Kde si nechal plavky?” Opýta sa ma Jason ale pritom nespúšťa pohľad z hladiny vody. A ja nespúšťam pohľad z neho.
    “Potrebujem ich?” Odpoviem mu otázkou. Zvláštne…všetko je tak zvláštne.
    “Nie, nepotrebuješ ich.” Mal by som ich potrebovať. Pozriem sa na vodu. Je priehľadná. Taká čistá. Až príliš čistá.
    “Jason, čo je na konci dúhy?” Opýtam sa ho.
    “Čo myslíš, že je na konci dúhy?” Znova sa naňho pozriem. Jeho oči bezducho hľadia na vodu. Nepáčia sa mi jeho bezduché oči. Zamyslim sa a pozriem do vody. Čo v nej vidí?
    “Iba ďalšia dúha. Dúha nemá koniec.” Jason sa zasmeje. Tak ako jeho oči aj ten zvuk čo z neho vychádza je bezduchý. Mám z toho nepríjemné zimomriavky.
    “Dúha má koniec. Ak by nemala tak by to znamenalo, že je ešte nádej.” Znova cítim škoricu ako keby mi drásala nos.
    “Nádej k čomu?”
    “Kde je svetlo, nie je tma. Čo tam je, Jack?”
    “Jason…”
    “Čo tam je?” Srdce mi rýchlo bije. Poznám odpoveď.
    “Neviem.” Poznám odpoveď. Cítim ako sa ku mne Jason nakloní. Cítim ten známy pocit toho keď sa o mňa oprie jeho rameno. A pritom ten pocit nie je taký aký by mal byť. Cítim jeho dych pri uchu.
    “Tieň.” Cítim pocit ako keby práve vyslovil tú najhoršiu vec na svete. Odkloní sa odomňa. Cítim nepríjemnú, vtieravú škoricu a chlad. Slnko ako keby sa chystalo zapadnúť a už nikdy nevyjsť. “Tam kde je svetlo, nie je tma, miesto tmy je ale tieň.” Ako keby si to Jason pospevoval. Sledujem vodu… nie, vlastne už to nie je voda. Je to bazén plný krvi. Sem tam vidím plávať časť ľudského tela. Chcem ísť od toho čo najďalej ale nemôžem sa ani pohnúť. Znova sa ku mne Jason nakloní. “Takto sis to predstavoval?” A tá jeho otázka mi príde tak povedomá. Sledujem ako ladne vkĺzne do tej krvi a stratí sa mi z dohľadu. Vydesí ma to. Nechcem, aby tam bol. Nenávidím na Jasonovi červenú… ale neviem sa pohnúť. Neviem nijako tomu zabrániť. Ten pocit je skľučujúci. Uvedomím si, že vedľa mňa niekto sedí. Chytí má okolo ramien ako keby sme boli dlhoroční kamaráti. Dlhoroční, áno… kamaráti, nikdy.
    “Vedel si o tom, že víly majú anjelsku krv?” Prehovorí ku mne tým svojim hlasom, ako keby to nič nebolo.
    “Čo chceš?” Ako keby všetko čo spravil…
    “Vedel si to?” …bolo nič.
    “Vypadni z mojej hlavy.” Syčím.
    “Vedel si to?”
    “Nie!” Zakričím naňho. Všade cítim škoricu. Sledujem ako spod okrúhlych okuliarov sa na mňa usmieva. Väčšinou ma v nočných morách mučí alebo mučí niekoho koho poznám.
    “Urobím všetko preto, aby si sa mi poddal, Jack.” Sledujem ako nohami šplouchá v krvi.
    “Čia je všetka tá krv?”
    “Všetkých, na ktorých ti záleží.” Až teraz si začnem uvedomovať, že niektoré kusy tiel sú mi povedomé. Stisnem zuby k sebe.
    “Nikdy sa ti nepoddám.”
    “Skutočne?” So všetkým čo vo mne je sa konečne pohnem. Vyleziem z bazéna a postavím sa na nohy. Chcem odísť. Potrebujem odísť lenže Lester má chytí za ruku. On stále ostáva sedieť pri bazéne. “Je to márne. Krv anjelov už tečie prúdom. Pohlcujú ju plamene, po ktorých ostáva iba prázdnota. Nikomu nepomôže svetlo. Nikoho neskryje tma. Všetko bude pohltené zúfalstvom a ostane iba tieň. Och, Jack…” usmeje sa na mňa, tým svojim úsmevom za ktorým sa niečo skrýva.
    “Čo?”
    “Tieňa by si sa mal báť najviac.”
    “Prečo?”
    “Pretože on je všade.” Cítim ako mi trhne s rukou a ja padám do bazéna. Cítim ako je krv ešte teplá. Cítim v puse jej kovovú pachuť. Hladina ako keby sa stratila a ja sa v tej krvi topím. Škorica je preč. Dochádza mi dych. Všade je iba krv a známe tváre. Jedine čo ostáva je zúfalstvo.

    Vystrelím do sedu. Cítim ako mnou prejde bolesť z toho pohybu. Aj napriek tomu ale prudko dýcham. Som zaplavených studeným potom. V puse mám stále pachuť krvi. Po chvíli rozoznávam nemocničnú izbu. Za oknom je vidno, že pomýlili svitá. Na stolíku neďaleko je časopis čo si tu nechala Amanda. Som tu už pár dní, poznám túto izbu, je mi známa. Sústredím sa na všetky detaily, ktoré má vťahujú do reality. Pohnem nohou a cítim koleno, ktoré je fixované v ortéze. Pohnem ľavým, zafixovaným ramenom a cítim ako ním prejde bolesť. Robím všetko preto, aby som sa dostal zo zvyškov sna. Jedine čo ostáva je zúfalstvo, ktoré sa mi pevne ovinulo okolo srdca.

    +7 se toto líbí

Jack Porter

„Ak sa vyhnú dobrí boju, zvíťazia zlí.“

– Hérakleitos

.

.

Přátelé

Profilový obrázek
Profilový obrázek
Profilový obrázek
Profilový obrázek
Profilový obrázek
Profilový obrázek
Profilový obrázek
Profilový obrázek
Profilový obrázek
Profilový obrázek
Profilový obrázek
Profilový obrázek
Profilový obrázek

Média